Prof. Borota

Musíme vychádzať z toho, že drevná surovina je jediná obnoviteľná surovina, na ktorej by sme mali budovat. Lepšie ju zhodnocovať ako ju zhodnocujeme. S tým, že morálka je veľmi zlá súhlasím - tak na lesníckej ako aj na drevárskej strane. Keď si vezmeme dodávky surového dreva v ktoromkoľvek štáte, tak zistíme, že na Slovensku je podiel guľatiny a vlákninového dreva úplne opačný. Som presvedčený, že je to založené na určitých špekulatívnych pohnútkach. Nie je možné, aby sme vyťažili z našich lesov 75 % vlákniny a 25 % guľatiny. V Českej republike je to aspoň "fifty fifty". V severských štátoch je tento podiel iný. Nebudeme sa však porovnávať so Švédmi, ale ani s rozvojovými krajinami.

Pokiaľ ide o export bukového dreva z Nemecka - tam na základe legislatívy veľmi prísne začiatkom 80. rokov trval štát na tom, aby priemysel, ktorý bol škodlivý životnému prostrediu bol buď renovovaný, alebo zničený. Je to záležitosť hlavne malých píl. Tam tento problém skončil. Čiže Nemci vyvážajú nielen bukovú, ale aj smrekovú guľatinu. Nie sú schopní ju doma jednak všetku spracovať a na druhej strane majú obchod s drevom perfektne prepojený na celý svet nielen na Európu. Prečo by zdravé bukové lesy nerúbali, keď momentálne majú zelenú aj do Číny. Zdravé bukové lesy sa produkčne využívajú. Keby ich nechali prestarnúť čo by získali?

Chcem uviesť príklad na rozvojové krajiny. Indonézia - obrovská krajina na mnohých ostrovoch, ktorá má záujem hlavne na pestovaní ryže, ju lesy z hľadiska lepšieho zhodnotenia dreva vôbec nezaujímali. Ešte koncom 70. rokov sa Indonézia dostala na svetovú špičku, vyvážala najviac tropickej guľatiny, okolo 19 mil. m³. Generál Suharto sa obklopil odborníkmi, otvoril cestu zahraničnému kapitálu za výhodných podmienok, za podmienok lepšieho speňaženia dreva, čiže vybudovali drevospracujúci priemysel, hlavne preglejkársky. Dnes je Indonézia najväčším svetovým exportérom preglejok a vyváža iba niekoľko tisíc m³ guľatíny, na základe určitých kontraktov. Inak všetko drevo spracováva doma. A problémy nemá ani pokiaľ ide o zalesňovanie. V legislatíve dokázali presadiť heslo "keďsi ťažiar tak tvojou povinnosťou, keď tažkými mechanizmami les pri ťažbe zničíš, je obohatiť aj prirodzené lesy kvalitnými komerčnými drevinami". (Pritom gro zostáva v krajine a sú spokojní aj kapitalisti. U nás treba zlepšit morálku.)

Súhlasím s tým, že produkčná funkcia lesov bude prvoradá aj v budúcnosti. My máme produkčných lesov 1,6 mil. ha, máme 6 mil. m³ ťažbu ročne. Napr. na Novom Zélande boli lesy degradované. Postupom 50 rokov sa tam založili plantáže na ploche 1,7 mil. ha najmä s borovicou Pinus radiata. Dnes ťažia až 16. mil. m³ dreva, z toho 10 mil. m³ spracovávajú doma, ostatné drevo a výrobky z dreva exportujú, pretože tak výrobky, ako aj surovinu nemôžu pri počte 2 mil. obyvateľov spotrebovať vo vlastnej krajine. Ich lesy si na seba zarobia.

Doc. Klubica

Možnosti zlepšenia spolupráce lesného hospodárstva a drevospracujúceho priemyslu a dálšieho rozvoja LH a DSP vidím hlavne v zmene filozofie prístupu k tvorbe stratégie a koncepcie rozvoja odvetví.

Doteraz sa využíval pri tvorbe stratégie a koncepcie tradičný prístup, založený na praxou overených princípoch trvalosti bezpečnosti a vyrovnanosti produkcie, ktorý zabezpečoval istú stabilitu vo vývoji LH.

Ďalšia istota je založená na očakávaní podpory zo strany štátu formou dotácií. Táto cesta v blízkej budúcnosti nie je schodná. Výrazne sa zmenili a nadálej sa rýchlo menia podmienky, ktoré formujú trhový priestor a tomu sa musí prispôsobiť aj LH a DSP. Preto sa žiada zmeniť filozofia tvorby stratégie a koncepcie rozvoja odvetví, ktorá musí byť viac orientovaná na trh, na prieskum trhu, na poznanie toho, čo je domáci i zahraničný trh schopný absorbovať a to nielen v sortimentoch dreva, ale hlavne vo výrobkoch z dreva. Treba si uvedomiť, že dopyt po dreve je vlastne odvodeným dopytom od dopytu po výrobkoch z dreva.

Výsledky analýzy dopytu po dreve, ktorý je podložený kúpnou silou zo strany DSP, pre štátny sektor ukazujú, že sa pohybuje od 2,5 do 3 mil. m³ dreva. (Pre neštátny sektor sme nemohli získať údaje). Ďalší problém je v rozdielnom dopyte po sortimentoch dreva a ich ponuke na domácom trhu.

Jednu z príčin problémov spolupráce LH a DSP vidím práve v tom, že sú malé znalosti o trhu s drevom a výrobkami z dreva, a to tak o aktuálnej situácii, ako aj o vývoji,.resp. poznatky sa nerešpektujú. Či chceme alebo nie, pre produkčné možnosti lesa, tak ako to hovoril aj prof. Saniga, platia určité prirodzené limity. Štruktúru ťažbového fondu determinujú hlavne prírodné podmienky, vplyv náhodných činiteľov a do určitej miery aj požiadavky trhu. Tieto skutočnosti treba zohľadniť pri formulovaní stratégie a koncepcie rozvoja DSP, ak sa chce orientovať na domáci trh s drevom. Súčasné kapacity DSP v prevažnej miere nevznikali v trhovom prostredí. Malé kapacity, ktoré vznikajú v súčasnosti, vznikajú dosť živelne. Preto záujem o drevo na domácom trhu je založený skôr na snahe využiť existujúce kapacity, ako na poznaní, čo trh s výrobkami z dreva je schopný absorbovať. Tieto rozdiely v možnostiach DSP a záujmu trhu o výrobky z dreva prispievajú k vytváraniu predpokladov pre narušenie plynulosti finančných tokov, ktorý sa v praxi objavuje. Riešenie načrtnutých problémov súvisí s reštrukturalizáciou DSP.

Podľa najnovších výpočtuv po roku 2000 LH ponúkne na trhu s drevom viac ako 6 mil. m³, čo výrazne prekračuje možnosti domáceho trhu. Preto nepovažujem vydávanie licencií a kvotáciu vývozu dreva za štandardný trhový spôsob. Oddiali to nutnú reštrukturalizáciu DSP.

Spolupráca LH a DSP musí byť podložená spoločným úsilím o maximálne zhodnocovanie dreva a výrobkov z dreva na domácom i zahraničnom trhu. Tento záujem si musia osvojiť lesníci i drevári. Vytvorí to predpoklad pre získanie väčších finančných zdrojov pre obidve odvetvia a zároveň sa vytvoria predpoklady pre plynulý finančný tok. Zároveň to posilní tred vytvárania a využívania vlastných zdrojov.

Ing. Marek

Táto beseda by mala odštartovať odbornú polemiku na strategických pracoviskách, odštartovať problém ktorý je aktuálny. Mali by sme pritom brat na vedomie existujúce dokumenty, to znamená "Lesnícku politiku", ktorá bola aj za pomoci zahraničných odborníkov vypracovaná a publikovaná. Mali by sme brať na vedomie to, že bol vládou schválený materiál Drevo - surovina 21 . storočia, na ktorom sa podieľali aj lesníci aj drevári prostredníctvom rezortov, v ktorom sú konkrétne závery. V prvom bode sa hovorí o vypracovaní spoločnej lesníckej a drevárskej stratégie, čiže tento dokument nás navádza na to, o čom tu diskutujeme. Tu je viacero problémov, ktorých riešenie potrebuje širokú diskusiu, a to preto, že drevársky priemysel je už na 99 % súkromný, ale na druhej strane zhruba 60 % sú lesy v štátnom vlastníctve.Vieme napr. aj to, ako v drevárskom priemysle klesá zhodnocovací proces. Vývoz guľatiny a reziva v roku 1998 a 1999 je 40 % z priemyselného dreva. Dôležitou úlohou DSP je, aby sa zvýšilo spracovanie dreva o 1 mil. m³, aby sa zvýšila zamestnanosť.

Je to otázka aj štátnej politiky, či štát postaví drevospracujúci priemysel na miesto jedného z pilierov hospodárstva alebo bude len jedným zo stagnujúcich odvetví.

Nie som schopný posúdiť, či 6 mil. m³ dreva cez výrobky je predajných na slovenských trhoch. Ja by som to netvrdil. Po prvé, nie je to zrátané, a museli by sme brať do úvahy obrovský dovoz na Slovensko vo všetkých surovinách. V roku 1998 bol dovoz za 3,5 mld. Sk nábytku, ďalej dovoz aglomerátov a iných materiálov. Na druhej strane je vývoz. Museli by sme dobre spočítať koľko by sme naozaj spotrebovali doma, lebo niet ucelenej informácie.

Delegácia Zväzu spracovateľov dreva SR bola v USA vo veľkých firmách, ktoré pracujú s obratom 14 až 20 mld. dolárov. Naivne sme si mysleli, že je tam veľý záujem o kapitálové vstupy, ale ten nie je. Miera zisku v DSP je nízka a keď peniaze do niečoho investovať, tak najprv do vlastných fabrík a do rozvoja vlastných kapacít a až potom do nejakých atraktívnych odvetví a nie do drevárskeho. Možno že to perspektívne nebude pravdou. Pokiaľ budú spracovatelia dreva vlastniť aj lesy, budú sa postupne správať inak a nebudú devastovať les, prelože s tým, čo patrí do súkromného vlastníctva sa narába rozumnejšie a šetrnejšie. Predpokladajme, že v budúcom storočí takýto vývoj bude aj u nás. Pri predpoklade vstupu do EÚ sa musia prebrať aj všetky formy tejto zodpovednosti.

Na našej ceste sme sa stretli s tým, že veľkí americkí podnikatelia "plakali" nad tým, že ich legislatíva donútila do ekológie investovat toľko, že najmodernejšími zariadeniami vo fabrikách sú dnes zariadenia na ochranu ovzdušia. Stojí ich to státisíce dolárov mesačne, čo tak zvýšilo náklady na produkciu, že sú ťažko predajní na trhu. Podstatne viac sa investovalo do ekológie ako do vlastnej technológie.

Mali by sme zvážit ešte jeden moment, a to ten, že drevársky priemysel bol aj je proexportným odvetvím. Keď som pôsobil v Bukóze, prevádzka ktorá nemala aspoň 60 % export nemohla existovať, maximalne 40 % jsme boli schopní umiestniť na domáci trh, či už celulózu, preglejky, nábytok alebo rezivo. Ale myslítn si, že keby sa to dalo do tej polohy že 50 - 60 % z maximalnej produkcie, ktorá sa dá získat zo 6 mil. m³ dreva by išlo na export, tak znovu ten pohľad by bol iný.

Obdobie do konca marca 2000 by malo byť príležitosťou pre diskusiu na rôznej úrovni. Aj verejná mienka by mala byť v tomto zmysle ovplyvňovaná. Riešenie spomenutých problémov je možné nastoliť aj na Zväze spracovateľov dreva SR.

ZÁVER

Diskusia pri "okrúhlom stole" pochopiteľne nemohla zachytiť všetky problémové aspekty dálšej zmysluplnej existencie lesospracovateľského komplexu. Ukázala však, že:

• obidve odvetvia sú nepripravené na vstup do EÚ v úlohe rovnocenného partnera,
• problematika je vzhľadom na zaostávanie i za susednými štátmi taká zložitá, že bežné praktiky trhového hospodárstva sú nedostatočné na jej riešenie,
• z vnútrohospodárskeho hľadiska štátu dynamický pohyb v uvedenej oblasti môže znamenať okrem doslova civilizačnej ochrany značný prínos v tvorbe HDP, zamestnanosti a aktívneho salda zahraničného obchodu,
• vzhľadom na nutnú previazanosť odvetví, vlastníctva, vedných disciplín a podporných účelových organizácií vyžaduje sa zvýšená ingerencia štátu, najmä v príprave formovania cieľov a vytyčovania stratégií.