Ing. KAROL HELL, OSOH, s. r. o., Bratislava
Rekapitulácia zmien v zahraničnom obchode Slovenskej republiky s drevom a výrobkami po roku 1989. Špecifikácia nedostatkov pri vývoze guľatiny a reziva, ako aj návrhy na ich odstránenie. (Sčasti prednesené na kolokviu Obchod 2000, konanom 30.10.2000 na TU vo Zvolene.)
Slovensko je oprávnene považované za štát s bohatými zásobami drevnej suroviny a tá je aj jedným z mála prírodných bohatstiev nášho štátu, na ktorom je možné budovať domáci priemysel.
Drevo bolo síce už najmenej storočie považované za jeden z najpohotovejších zdrojov pre devízové príjmy štátu, ale súčasne sa stalo, najmä v poslednom päťdesiatročí, základnou surovinou pre rozvoj významných priemyselných odvetví: drevospracujúceho priemyslu, nábytkárskeho priemyslu a celulózo-papierenského priemyslu. Výrobky týchto odvetví zaujali nielen významný podiel na vnútornom trhu a vo vnútornom hospodárstve, ale stali sa i významným zdrojom pre zabezpečovanie medzinárodnej obchodnej výmeny, resp. zdrojom devízových príjmov. Podiel exportu na výrobe trvale narastal a z 21 % v roku 1970 v prípade drevospracujúceho a nábytkárskeho priemyslu, resp. 13,3 % celulózo-papierenského priemyslu narástol na 32 %, resp. 21 % koncom osemdesiatych rokov v rámci Československej republiky.
Teritoriálne zameranie tohto exportu v drevospracujúcom a nábytkárskom odvetví na Slovensku bolo však orientované do značnej miery na trhy štátov RVHP, najmä ZSSR, kam prevládol vývoz nábytku. Treba celkom otvorene povedať, že technická i dizajnová úroveň tejto produkcie bola zameraná špecificky pre tento trh, vrátane domáceho trhu a nezodpovedala v širšom priemere požiadavkám konkurenciechopnosti na západných trhoch. To však neznamená, že konkurencieschopné výrobky a výrobcovia neexistovali.
Export bol zabezpečený špecializovanými organizáciami pre zahraničný obchod, ktoré boli vybavené kvalifikačne dobre pripravenými pracovníkmi, prepracovanými postupmi, širokými zdrojmi nevyhnutných informácií, prepracovanou organizačnou štruktúrou a bohatými zahraničnými kontaktmi.
Celý drevospracujúci priemysel šiel na vysoké obrátky a tak domáci trh, ako i cez organizácie ZO zabezpečovaný sektor medzinárodného trhu boli trvale trhom nenasýteným, trhom prevahy dopytu nad ponukou, teda trhom predávajúceho.
Po revolúcii v roku 1989 došlo však ku zásadnému zlomu, tento zlom však nebol náhly, ale bol postupne pripravovaný už v období pred rokom 19~9, možno povedať, že v období po nástupe Gorbačova v ZSSR k moci. V tomto období už možno pozorovať snahu po zmene zabehnutej štruktúry riadenia priemyslu a obchodu, kroky vedúce k decentralizácii a drobeniu hospodárskych štruktúr a to bez toho, aby boli vypracované náhradné mechanizmy zabezpečujúce racionálny chod priemyslu a hospodárstva.
Tieto tendencie vyústili po roku k úplne voluntaristickému volaniu a tlaku na rozpustenie zabehnutých štruktúr, k drobeniu výrobných hospodárskych jednotiek na podniky a ďalej drobeniu týchto podnikov na podničky a malé firmičky, a to za oficiálnej, z najvyšších politických a žiaľ i hospodárskych miest glorifikácie malého podnikania.
Fetiš osobnej iniciatívy a samoregulačnej schopnosti trhu zmietol zo stola všetky dovtedajšie poznatky ekonomickej vedy (a to i kapitalistickej). Štátne a odštátnené podniky ich majiteľ, teda štát, prestal prakticky riadiť práve zo zdôvodnením, že majú byt' samoregulované trhom. Najväčším tŕňom v oku nových politikov sa stala RVHP ako skostnatený a neschopný orgán, nedostatočne usmerňujúci zahraničnoobchodné aktivity jej členov.
RVHP bola rozpustená, a to skôr, než by bol niekto nezaujate a vecne posúdil dôsledky tohto kroku a pokúsil sa vypracovať nejakú prechodovú hospodársku stratégiu pre bývalé krajiny socialistického tábora.
Tým sa uvoľnil obrovský trh týchto krajín pre západné firmy a koncerny, ktoré ho začali okamžite vypĺňať a vytesňovať bývalé obchodné spojenia. Je veľmi jednoznačné, že tí, čo túto situáciu umožnili, ba vyvolali, boli buď' veľmi naivní laici alebo ich tlaky boli vedome orientované v neprospech domáceho hospodárstva.
Dnes sa všetky politické kruhy a smery, ako aj hospodárski experti zhodujú v tom, že strata východných exportných trhov podmienila súčasný obrovský hospodársky prepad, ktorý je možné prekonať len štrukturálnou prestavbou domáceho hospodárstva. Keďže na tú chýba domáci kapitál, prestavba je možná zatiaľ len pomocou zahraničných investorov. A naozaj, významnejšie investície v súčasnom období v drevospracujúcom a nábytkárskom priemysle sú financované zo 7ahraničia. Je ich však málo, veľmi málo, rovnako v drevospracujúcom a nábytkárskom odvetví, ako i v celom národnom hospodárstve.
Nová investiční výstavba od roku 1990 prakticky stagnuje. A keďže je všeobecne známe, že útlm alebo rast v drevospracujúcom priemysle je vo veľmi tesnej, štatisticko-matematicky preukázanej korelačnej závislosti s investičnou aktivitou, je len úplne jasné, že po drevárskych výrobkoch neexistuje dostatočný domáci dopyt. Technický a estetický, teda dizajnový štandard týchto produktov zaostáva za požiadavkami trhu vyspelých krajín a trhy krajín bývalého COMECON-u boli už obsadené západnou konkurenciou, neexistuje preto ani dostatočný zahraničný dopyt. Osobitne sa to týka nábytku v súvislosti s poklesom bytovej výstavby.
Veď' napr. zatiaľ' čo sa v roku 1970 dokončilo v SR 38 690 bytov (z toho l7 363 IBV), resp. v roku 1980 48 215 bytov (z toho 12 614 IBV), v roku 1998 to už bolo len 8 234 bytov (z toho 6 802 IBV), t. j. o málo viac ako 1/6 z predrevolučnej výstavby.
Aj investičná výstavba za posledných 10 rokov prudko poklesla. Stavebná produkcia podľa št. ročenky 1998 poklesla zo 105 mld. korún v roku l980, resp. 120,4 mld. v roku 1988 na 59,4 v roku 1998 (hodnoty v prepočítaných tzv. stálych cenách). To ruka v ruke prinieslo obrovský pokles v potrebe stavebnostolárskych výrobkov, strešných konštrukcií a hlavne pomocného dreva: debnenia, lešeňových prvkov a pod., rovnako i nábytku, najmä v súvislosti s už spomenutým poklesom bytovej výstavby.
V roku 1988 pre investičnú výstavbu bolo nutné vyrobiť napr.: 925 000 m2 okien (čo predstavovalo spotrebu asi 60 000 m3 kvalitného reziva), 283 000 m3 dverí (pri spotrebe asi 25 000 m3 reziva), 283 000 m3 drevených podlahovín atď. Táto výroba poklesla zrejme ešte prudšie ako bytová výstavba, pretože pokrývala i potreby občianskej a priemyselnej výstavby.
Dramatický bol i pokles výroby nábytku. Tá v roku 1988 predstavovala v prepočte na súčasné ceny viac ako 16,5 mld. Sk (v cenách roku 1998 ), z čoho 6,6 mld. smerovalo na trhy tzv. SŠ a okolo 1,3 mld. Sk do tzv. NSŠ, teda vývoz spolu 7,9 mld. Sk. Aké sú dnešné hodnoty nie je žiaľ možné zistiť. Odhaduje sa na 10,5 až 11 mld. Sk, ale v cenách r. 1999. V roku 1993 bola výroba nábytku okolo 11,8 mld. Sk - vývoz už len 5,4 mld. Sk v cenách r. 1998, od toho času však evidujeme ďalšie obmedzovanie či straty kapacít. Celý tento vývoj má za dôsledok, že domáca spotreba dreva klesla zrejme na oveľa menej ako 50 %, a túto surovinu bolo nielen možné, ale predovšetkým nutné umiestňovať na zahraničných trhoch. Je teda len celkom prirodzené, že význam odbytu a exportu surového a málo spracovaného dreva je v súčasnom, dúfajme len prechodnom období, veľký a vyžaduje si iste adekvátnu pozornosť. Stav národného hospodárstva export dreva či už vo forme prírezov, reziva, ale i surového dreva nevyhnutne potrebuje a bolo by zbytočné túto skutočnosť len kritizovať do toho času. kým nebude domáci priemysel konkurencie schopným článkom nielen domáceho, ale i zahraničných trhov. Naopak, je namieste zaoberať sa tým, ako tieto sortimenty čo najúčinnejšie, najefektívnejšie vyvážať.
Vývoz surového dreva v roku 1988 predstavoval 256 tis. m3, z toho ihličnatého 66 tis. m3 a listnatého 190 tis. m3. Sortimentne tento vývoz predstavoval takmer výlučne vlákninu. Guľatina na porez, resp. výrobu dýh sa naopak dovážala. V roku 1998 vývoz ihličnatého dreva predstavoval až 281 tis. m3 , čo je nárast viac ako 4-násobný (425,8 % ), listnatého 418 558 m3, čo je nárast viac ako 2-násobný (220,3 % ). Dosiahnutá priemerná cena bola: l 642 Sk fco hranica za 1 m3 ihličnatého dreva a 1 484 Sk fco hranica za 1 m3 listnatého dreva.
Aby bolo možné posúdiť, či je zhodnotenie pri exporte zodpovedajúce, bolo by nutné poznať osobitne množstvá a dosiahnuté ceny v aspoň sortimentnom členení. Všeobecne sa však dá predpokladať, že zhodnotenie je nízke. Pri rokovaniach s obchodnými subjektmi z Rakúska sa stretávam so značnými rozdielmi v cenách, ktoré platia exportérom zo Slovenska. Napríklad pri smrekovej guľatine v kvalite A/B podľa ÖHHU, čo by malo približne zodpovedať našej akosti III. A za guľatinu hrúbky 20 až 30 cm prum. sú ceny od 830 do 960 ATS a za hrúbkové stupne 30 + cm prum. od 920 do 1050 ATS. Tento cenový rozptyl 120až 130 ATS/plm je príliš vysoký, a to i keď' by sme zohľadnili možné rozdielne platobné podmienky.
Tento cenový rozptyl nevyhnutne vnuká myšlienku potreby, keď už nie cenovej koordinácie medzi exportérmi, tak aspoň založenia informačného systému, ktorý by umožňoval exportérom lepšiu orientáciu v cenových otázkach. Spomínané ceny sú nominálne lepšie ako ceny, za ktoré sa predáva SM guľatina na slovenskom trhu. Treba však vziať do úvahy kvalitatívne nároky na guľatinu zodpovedajúcu ÖHHU v porovnaní s STN, ale predovšetkým skutočné nároky rakúskych subjektov na akosť suroviny. Tie sú i vinou nepoznania ÖHHU našimi exportérmi ešte vyššie, prísnejšie.
Napr. rakúski partneri požadujú nielen v A/B triede, ale i C triede (čo by mala byť približne naša III. B) drevo bez tvrdej hniloby, ba i bez zafarbenia, bez napadnutia kôrovcom a pod. Tým je domáci výrobca - spotrebiteľ' guľatiny oproti zahraničnému cenovo znevýhodnený, čo sa mu iste nepriaznivo odráža v jeho hospodárskom výsledku. Je už viac ako 10 rokov od "nežnej revolúcie", vehementne hovoríme o vstupe do Európy, ale v takej dôležitej oblasti, ako je unifikácia technických noriem sa toho urobilo veľmi málo, takmer nič. Zladenie STN pre surové drevo s normami či uzanciami platnými v Nemecku či Rakúsku by iste pomohlo i exportérom surového dreva k lepšej orientácii v cenovej oblasti a presadzovaniu vyššej jednoznačnosti v obchodnom vzťahu so zahraničným partnerom.
Rozdiely v triedení listnatej guľatiny oproti našej STN sú ešte väčšie. Napríklad nemecká akosť piliarskej guľatiny A zodpovedá v prevažnom rozsahu znakov našej akosti I./II., akosť B našej II. a výberu III. A, ale akosť C je zväčša pre jednotlivé dreviny definovaná absolútne nedostatočne. Aj preto sa s ňou príliš smerom na vývoz neobchoduje. Túto nezhodu v normách obchodní partneri často využívajú vo svoj prospech a to nielen rakúski, nemeckí, francúzski či talianski. Mám napr. viaceré osobné skúsenosti s maďarskými partnermi, ktorí dohodnú nákup guľatiny v akosti III. A/B podľa STN, ale pri prebierke sa ukáže, že si pod týmito triedami predstavujú v skutočnosti akosť II. a III. A a navyše ešte so zvýšenými nárokmi na niektoré z akostných znakov, napr. podiel nepravého jadra buka.
Prečo potom napriek takýmto problémom vývoz dreva neklesá? Je to jednoznačne lepšia platobná podmienka a vyšší stupeň dôvery k jej dodržaniu. Veľká časť zahraničných partnerov ponúka platbu ihneď' alebo dokonca vopred, či už 100 % v prípade osobnej prebierky tovaru alebo zálohovo 60 až 80 % predpokladanej hodnoty tovaru, s vyrovnaním v krátkych lehotách po kontrole tovaru na mieste spotreby.
Avšak i pri exporte bolo zaznamenaných viacero prípadov vzniku nevymožiteľných pohľadávok. Kedysi, keď' bol export sústredený v rukách podnikov ZO, tie si preverovali a viedli dlhodobé záznamy o svojich zákazníkoch, ich dôveryhodnosti, o získaných poznatkoch z bankových a kancelárskych informácií, ktoré sa pravidelne obnovovali. Takto bolo znížené riziko vzniku nedobytnej pohľadávky na minimum.
Žiaľ, v uplynulých desiatich rokoch som sa stretol s mnohými prípadmi, že zahraničný obchodník spočiatku platiaci, po získaní dôvery dodávateľa zrazu nezaplatil, a to postupne v rôznych oblastiach našej republiky. Týchto prípadov bolo veľa nielen v oblasti obchodu so surovým drevom, ale i takisto s rezivom. Tomu sa hádam pomerne úspešne môže vyhnúť štátny lesnícky sektor, najmä po jeho skoncentrovaní pod jedno celoštátne generálne riaditeľstvo. Stojí však za úvahu, ako v tomto smere lepšie zabezpečiť ostatné subjekty, ktoré obchodujú s drevom a drevnými polotovarmi. Založenie záujmového subjektu, akéhosi združenia, či spoločnosti obchodu s drevom a drevnými výrobkami, ktorého sekretariát by zabezpečoval pre svojich členov potrebné informácie nielen o cenách a ich vývoji, ale i o zákazníkoch, o ich vieryhodnosti či obchodnom potenciáli, ktorý by poskytoval hádam i poradenstvo v oblasti techniky zahraničného obchodu, colných a ochranárskych problémov, ale i v jednoduchších právnych otázkach, či už priamo, alebo odkazovaním na špecialistov, by iste bolo veľkou pomocou a prínosom.
V ekonomicky rozvinutých štátoch takéto združenia existujú a podnikateľské subjekty cez svoje členstvo v nich si ich financujú. Obávam sa však, že u nás s ohľadom na jednak ekonomické možnosti týchto našich subjektov, ale hlavne na dosiahnutú úroveň ich obchodníckeho vedomia a postojov, je takéto riešenie ešte stále predčasné. Zrejme ešte stále doznieva vo vedomí masívna agitácia a propagácia drobného podnikania, rozdrobenia veľkých hospodárskych celkov ako reliktov socializmu a samoregulujúcej sily trhu, osobnej iniciatívy a dogmaticky strážených obchodných tajomstiev. Všetko tendencie, ktoré nás dostali do rúk, vôle a rozhodovania našich obchodných partnerov zo zahraničia. Bolo by už potrebné začať sa zaoberať otázkou spätnej koncentrácie na podklade nových princípov a nových foriem.
Veď' je napr. známe, že viac ako 80 % exportu japonských tovarov sa uskutočňuje cez niekoľko málo veľkých tradingových organizácií (Trading House), ktoré poskytujú odborný
servis na vysokej profesionálnej úrovni a na krytie svojich obchodných aktivít majú tieto obchodné domy dostatok potrebného kapitálu, takže výrobca nemusí neúnosne dlho čakať na vrátenie svojho kapitálu vloženého do produkcie.
Nedostatok kapitálu je jedným z rozhodujúcich dôvodov, prečo dokonca už ani drevárska prvovýroba nie je schopná konkurencie a prežitia. Sme svedkami toho, že piliarske prevádzky sa dostávajú znovu a znovu do platobnej neschopnosti a krachu. A to napriek tomu, že ceny reziva sú vysoké, až také vysoké, že nie sú exportne konkurencieschopné. Dôvodov je viacero:
lacná, ale nedostatočne akostná surovina je vlastne drahá, nedostatočné zásoby suroviny znemožňujú ekonomickú výrobu s primeranou výťažou, a to pre nedostatok kapitálu,
nedostatočná znalosť trhu znemožňujúca úspešnú výrobu komerčného reziva pre anonymného budúceho zákazníka, nedostatok kapitálu znemožňuje vytvárať aj zásoby pre možnosť ponuky vzduchosuchého reziva,
rad nových majiteľov pí1 nemá o zásadách technológie, zabezpečujúcich maximálnu kvalitatívnu vyťaž dostatočné znalosti. Nemá však ani znalosti o sortimentoch a triedení reziva na trhoch, na ktoré vyváža. Znovu je možné len opakovať potrebu zjednotenia technických noriem ako cesty k lepšiemu zhodnocovaniu domácej suroviny,
vývozcovia nemajú dostatok informácií nielen o sortimentácii, ale ani o cenách, zákazníkoch, o nárokoch a zvyklostiach trhu.
Dôsledky sú tie isté ako pri vývoze guľatiny, znásobené vyššou hodnotou vyvážaného tovaru.
Zhrňme teda, aké bariéry musia exportéri prekonať v snažení o lepšie zhodnocovanie svojich produktov na zahraničnom trhu. Sú to:
subjektívne prekážky či problémy
nedostatočná odborná pripravenosť subjektu zahraničného obchodu,
nedostatok informácií, resp. ich relatívna nedostupnosť, absencia marketingového spracovania trhov, nedostatok operatívneho kapitálu pre vykonávanie ZO, nedostatočná konkurencieschopnosť tovarov;
objektívne prekážky
konjukturálna situácia na trhoch a s tým súvisiaca absorbčná schopnosť,
uplatňované ochranárske nástroje obmedzujúce prístup na trhy,
geografické rozmiestnenie trhov, resp. ich vzdialenosti, politické, resp. politicko-hospodárske obmedzenia.
Za najdôležitejšie kroky pre eliminovanie aspoň časti z nich považujem:
a) zabezpečenie exportérov informáciami o vývoji cien, jednak o publikovaných cenách v zahraničnej tlači a jednak z colných štatistík, i keď sú to údaje nie celkom presné. Pomôcť by tu mohli MH SR, Zväz priemyslu a redakcie odborových časopisov či novín,
o zahraničných importéroch, na čom by však museli spolupracovať domáci exportéri cez vlastné záujmové združenie;
b) vypracovanie úplne nových, s normami najdôležitejších importných krajín unifikovaných technických noriem pre guľatinu, rezivo, ale i tovary s vyššou finalitou;
c) prepracovať na úrovni hospodárskeho riadenia štátu opatrenia na reálnu, hmatateľnú podporu exportu tých tovarov, o export ktorých má štát záujem, či už v prechodnom období, ale hlavne so strategickým zameraním na dlhodobejšie cieľové horizonty.
Vývoz dreva a výrobkov na báze dreva by tak mohol získať ešte významnejší podiel zahranično-obchodnej bilancie Slovenska. V súčasnej hospodárskej situácii nemá zmysel brániť exportu dreva, keď' hospodárstvo je v situácii, že spotrebitelia nemajú finančné prostriedky na úhrady potrebných nákupov. Hospodársky zruinovať lesné hospodárstvo tým, že sa aj im zastavia finančné toky, by asi nikomu nepomohlo. Navyše, ak hovoríme len o surovom dreve - je vývoz okolo 12 až 13 % ťaženého surového dreva veľa? V susednom Rakúsku, ktoré má veľmi podobné podmienky (i keď' nie skladbou drevín), vývoz surového dreva taktiež existuje, a to asi 8 % ťažby. Rakúske hospodárstvo je však v úplne inej situácii - z hľadiska zhodnotenia dreva si ho dávame ako jeden zo vzorov.
Dnes, keď' sme súčasťou trhového hospodárstva, priamymi direktívnymi opatreniami zamedziť vývoz dreva nie je možné. Je len možné tento vývoz zefektívniť. A kroky k tomuto zefektívneniu musia urobiť podnikatelia sami, ale ani štát by nemal stáť úplne bokom.
